..vlasedko..

Kus reči.

Raz sa okolím rozševelil hlas..
a potom do toho ticha naše slová.
Je ich toľko.

Sú v každom kúte
a aj tak sa nedá za ne schovať.

Vlievam sa nimi,
a rád do cudzích scén.
Do úsmevov iných tvárí
a už len pre ten pocit, že aj mne ostatní.

So všetkou vážnosťou tejto farebnej drámy
je ten pohyb jediné čo chcem.

Sme jedno plemeno? A v jeho črte hraví.
My sme.
Len pochopiť, že sme.
Že sa tá hra sama hrá.. hrá sa s nami.

A aj tak, stále by som pritom niečo...

Aj bez palice, ktorou by som sa oprel
o vlastné činy..

A aj bez činov,
o ktoré ma život bez akejkoľvek driny
tak či tak láme.

Snáď naplniť sa z okamihov?
Napiť z bežnosti.
Jedine tá je večná.

A telom klame.
S ňou sú preto tie naše úsmevy aj bežné veci
láska.. aj zbraň obojsečná.