..vlasedko..

Dubáčik a lesná víla v dobrej nálade


Vykukol Dubáčik ráno z lístia,
pretiahol si všetky kosti
a riadne zívol do sýtosti.
Pootriasal rannú rosu z klobúka,
(takto hríbiky sa umývajú, hlávku čistia)
a dal sa hľadať Lesnú vílu.

Trávieval s ňou voľnú chvíľu
takmer každú, každý boží deň.
Nemal lepšej kamarátky.
Vymýšľali huncúctva aj riadne hrátky,
ako sa na deti patrí,
či svietilo slniečko a či mokli v daždi.

Dnes sa oni tiež vybrali
a vraj naháňať motýle.
Prizvali si aj parťáčku Dobrú náladu,
tá motýle miluje.
Však čo zistili bolo, že motýľ,
ten si poletuje kadejako ledabolo,
hore dole, jenoducho tak cik cak,
všelijak, ani ryba ani rak.

Nasmiali sa do popuku a počkali radšej,
kým na kvietok motýľ sadne,
obzerajúc jeho vzory.
A tie farby? Jedna báseň,
takisto aj tvary ladné.
Hríbik si šiel oči vyočiť.
Však nečakane motýľ vzlietol
a hádajte vy, čo sa stalo?
No výmyselník jeden,
pár krát mávol krídlami
a sadol Víle na ruku.

Každý by sa ihneď zľakol,
no Víla? Tá vôbec,
tá sa motýľov nebojí.
Nebojí sa vlastne ničoho,
v Tatrách je najväčší lesný borec.
Sekúnd pár nato motýľ vzlietol zas,
ešte pár krát zamával
a stal sa kdesi v diaľke
mihotavo malým fľakom.

Tu dubáčik spomenul
neďaleké čučoriedky,
minulého roku dobrá čučopastvina,
nik nerobil žiadne prieky,
však všecjá vedeli, že dobrá bude hostina.
Stačilo len zabočiť popod skaly
trošku vpravo a preskočiť bystrinu,
nenamáhal nikto svaly, veď každý kopec
už zdolali, takmer celú horinu.
Tam najedli sa do sýtosti,
každý, koľko vládal.

No krátko nato počuť hlasy,
dakto nezbedníkov hľadal.
To ujo Dubák spolu s tetou
po Hríbika prišli.
Preľaknutý naňho hľadia,
však bol celý fialový,
kolo úst aj brada a tuším aj za ušami.
Čučoriedky pofarbili všetko,
hlavne tie, ktoré dolu krkom išli.

Pobrali sa takto domov
v čisto dobrej nálade,
aj trošíčku unavený,
cítiac to pri preliezaní
cez korene stromov.

Tešili sa do postele
a na novú rozprávku,
tú čítavajú z veľkej knižky
a tá dnešná bude
o rytieroch na hrade...