..vlasedko..

Príbeh o Dvoch (a o Nej)

Sme si tu a ja tiež len tak postávam. Si mi tu a ja očakávam súhru zbraní. 
Súhru hrou, v ktorej sa pri dobrej muške na prírodno jablonke aj plodov dostáva,
aj to žitko do zlatava farebnie.

Takto občas, v ohnivom zápale dvoch pólov, ty horíš a ona sama sebou dušičku ti zraní.
Ako kedy, ako kde.
Zaodetá do náhody, trošičku aj umenie.
Je tou hrou, ktorá vraj viac dáva ako...ako komu.

No a keď sa potom voľne ložený s jej vôňou nezladíš, tak už ničím.
Jediná ona ti je  v tej ohybnej chvíli kvetinková a ty neskrotený k tomu.
Surové? Dočista na zbláznenie.
Prvý krôčik môže poviť memor svojim prachom
v prirodzenej postupnosti čerstvého.

V ich slede sa rozvíja Ona celá a ja som vždy ten ďalší v rade, čo pofúka.
A rád by aj posledný...už nemaľoval svoje otázniky strachom.
Ani túžbou v otázkach v zmysle dopyt a ponuka.

Avšak Ona dáva každému. Teda len toľko, čo si kto vezme a koľko unesie
a tak ja opitý láskou ťahám ako vôl.
Zapriahnem opraty slabému a pre lásku čokoľvek, sám si vymaľujem otroctvo pojmom blaha.
Na konci hodnotím. V úžase hľadím na to, čo som vtedy hladil
a postávam, bránim sa úsmevu. Zase sám ako kôl.