Bežná báseň XIV
18.04.2008 09:10:11
Poetické ohýbanie
Pretekám si životom
a v duete obnosených bôt
kráčam smerom napísaným v tvári.
Spolu s vetrom
Zem roztáčam o rozpravy,
v jej dychu si poskakujem medzi tichom dôb.
Letím, spievam, kričím,
s mílnikmi sa pootáčam, hľadím...
A hľadám...
Do vrstevníc
spájam svoju dušu
prapôvodným ničím
a farebnými ťahmi z tušu
tvorím svetu len mne vlastný kolorit.
V ňom ohýbam poetické frázy básňou,
v poryvoch jej vlastných slov
a ohnedá sa preto chúďa
aj v protirytme skláňa,
keď snaží sa ma pokoriť.
(a ja snáď len na to čakám...)
Komentáre
toto nemá chybu:
spájam svoju dušu
prapôvodným ničím....
Krásne, hoc ten koniec sa mi zdá akýsi príliš vyumelkovaný, akoby k tým predchádzajúcim slovíčkam i ani nepatril.
... ja len v dobrom Vlado :)
:-)))
aj v protirytme skláňa,
keď snaží sa ma pokoriť"
veru, veru :-))
Ale i tak tie frázy pekne ohýbaš :-)
A to preto ohýbam,
Vločka